Olympijský medzičas

Pôvodné olympijské hry boli výlučne miestnou záležitosťou. Moderné olympijské hry sa globalizovali nielen svojou slávou, ale aj globálnym vplyvom na urbanizmus a životy ľudí v miestach ich konania. Film ponúka dôvody na zváženie, či je návrat k miestnym akciám taký zlý.

Projekt Olympijský medzičas sa zaoberá dedičstvom olympijských hier v Pekingu, Tokiu a Paríži, teda v mestách, ktoré už olympijské hry zažili a ktoré sa nachádzajú v „medzistupni“ príprav na nadchádzajúce olympijské hry. Popri tom budeme skúmať ruiny olympijských štadiónov v Olympii a Aténach prostredníctvom fotoaparátu Ťiang Šenga, mladého čínskeho fotografa a urbex explorera, ktorého vášňou je dokumentovanie opustených a rozpadajúcich sa miest. Pokračujúcu výstavbu olympijskej dediny v Paríži budeme sledovať s miestnymi obyvateľmi Rosou a Marcom, ktorí sú hlasnými odporcami výstavby olympijskej infraštruktúry za oknami svojich domov. Pridáva sa k nim režisérka Haruna Honcoopová, ktorá svojím komentárom zasadzuje každé miesto do kontextu a vedie rozhovory s odborníkmi, architektmi, zástupcami olympijských výborov a odporcami olympijských hier v daných krajinách. V priebehu piatich rokov s odkazmi do minulosti film sleduje zásahy do urbanizmu miest v podobe štadiónov, ktoré po trojtýždňovej dovolenke, keď športovci z celého sveta opustia štadióny, často úplne ležia ladom, alebo sa v lepšom prípade ďalej využívajú a v niektorých prípadoch nachádzajú iné využitie. Majú gigantické stavby olympijských hier trvalé využitie? Aký prínos majú olympijské hry pre hostiteľské mestá a ich krajiny? Je organizovanie olympijských hier udržateľné z urbanistického a ekonomického hľadiska? Aký je účel megalomanských stavieb pri zvyšovaní prestíže štátu?