Leonora addio, film

Tri roky po strate svojho brata Vittoria, s ktorým zdieľal celú svoju kariéru, sa Paolo Taviani vracia k dielam Luigiho Pirandella, ktorého diela bratská dvojica adaptovala už v rokoch 1984 (Kaos) a 1998 (Ty sa smeješ). V súlade s víziou sicílskeho dramatika film vôbec nie je tým, čím sa zdá byť. Názov síce pochádza z novely z roku 1910, ale po zápletke knihy, ktorá je plná žiarlivosti, niet ani stopy. Namiesto toho sa sústreďuje na samotného Pirandella, resp. na jeho popol, ktorý je prevezený z preplneného pohrebiska vo fašistickom Ríme na miesto jeho trvalého odpočinku na Sicílii. Film nás zavedie na cestu povojnovým Talianskom a jeho filmovými spomienkami prostredníctvom záznamov z kroniky, amatérskych filmov a fragmentov neorealizmu. Po tom, čo pochováme majstra v Leonore Addio, film sa z road movie zmení na filmovú adaptáciu a vyberie si inú Pirandellovu poviedku - konkrétne poslednú, ktorú napísal krátko pred svojou smrťou v roku 1936. Od rozlúčky s titulom až po návrat k posledným slovám spisovateľa. Je ťažké nepovažovať toto dielo - také slobodné, a predsa tak veľmi súčasťou Tavianiho sveta - za dojímavú bratskú rozlúčku. Dielo, ktoré podobne ako víťaz Zlatého medveďa z roku 2012 Cézar musí zomrieť opäť využíva kinematografiu na to, aby pomohlo literatúre a histórii prehovoriť. (Oficiálny text distribútora)